Pozdrav je pre človeka v spoločnosti takou istou samozrejmosťou, ako dýchanie. No všimneme si ho až vtedy, ak nie je niečo v poriadku. Jedno, či pár slov, ktoré sú na začiatku každého sociálneho kontaktu. Či už sa stretnete ráno v kuchyni s deťmi, či rodičmi, alebo susedom na ulici, ba i kolegom v práci, či neznámym v čakárni u lekára. Áno, definícia pozdravu nám vraví, že ide o krátky prejav úcty, priateľstva a dobrých úmyslov pri stretnutí, či rozlúčke dvoch a viac ľudí, a robíme ho verbálne alebo gestom. Ale skutočne tú „úctu a dobré úmysly“ myslíme vážne?! Alebo sa pozdrav v ostatnom období sociálneho vývoja našej „online-selfie“ spoločnosti stáva akýmsi nutným zlom, ktoré prejdeme bez emócie a štipky ľudskej prítomnosti?
Z histórie (z dochovaných písomností a umeleckých artefaktov) sme sa o vzniku pozdravu nedozvedeli veľa konkrétneho, no s veľkou pravdepodobnosťou medzi prvé pozdravy ľudskej rasy patrili gestá. Najstaršia hypotéza tvrdí, že ľudia v dobe kamennej používali na pozdrav zodvihnutú otvorenú dlaň, alebo zdravenie prejavovali stiskom, či gestom rúk. To preto, aby svojmu partnerovi dokázali, že v rukách nedržia zbraň a teda nemajú nekalé úmysly. Podanie ruky ako gesto pozdravu ľudia používajú po stáročia a dnes sa už nik nezamýšľa, prečo je to tak. Ruku pri stretnutí automaticky podávame. Samozrejme s tým spájame aj prianie dobrého dňa, či vyjadrenie potešenia zo stretnutia.
Ak sa trochu ohliadneme po minulosti, podanie rúk nie jediným gestom pozdravu, ktoré si ľudstvo zachovalo. V období Starého Ríma sa výrazne rozšírilo gesto so zdvihnutou otvorenou dlaňou. Podľa početných dochovaných sôch i kamenných rytín sa s vystretou rukou a zdvihnutou dlaňou smerujúcou od seba zdravili velitelia s vojakmi. Na Trajánovom víťaznom stĺpe v Ríme bola až do roku 1587 socha cisára Trajána, ako so vztýčenou rukou zdraví Rimanov. Tú potom nahradila socha Sv. Petra. Dnes však vieme, že „rímsky pozdrav“ s rukou šikmo vystretou k nebu a dlaňou smerujúcou nadol, ktorý používali cisári sa postupne v histórii ľudstva šíril ďalej a cez francúzsku revolúciu a pravú ruku Napoleona sa napokon dostal až do neslávne známej podoby „hajlovania“ z čias nacistického Nemecka.
Vojaci, policajti a iné ozbrojené zložky sa zdravia „salutovaním“. Pravá ruka priložená s jedným, alebo viacerými vystretými prstami smerujúcimi k čelu, alebo spánku hlavy má svoje korene v období rytierskych čias. Aby sa rytieri v brnení vedeli pozdraviť a zistiť s kým majú česť, museli nadvihnúť priezor svojej prilbice, a tak si mužmi vymenili pohľady.
S vojakmi má do činenia aj populárny no zároveň v našich končinách i vulgárny pozdrav so vztýčeným prostredníkom pravej ruky známy aj ako „faker“. Traduje sa, že tento „pozdrav“ sa zrodil v období storočnej vojny medzi Angličanmi a Francúzmi v roku 1415 počas bitky pri Agincourte v severnom Francúzsku. Proti šiestim tisícom zmorených a vyhladovaných Angličanov stála presila o počte tridsiatich tisícov skvelo vyzbrojených Francúzov vrátane členov elitnej ťažkej jazdy. Jej nasedenie sa však ukázalo ako tragicky omyl, kone s ťažkoodencami sa zabárali do blata a stali sa ľahkým terčom pre anglickú lukostreľbu, ktorá napokon Francúzov porazila. Francúzi na túto porážku reagovali tak, že každému zajatému Angličanovi usekli prostredník s prstenníkom, teda prsty, ktoré boli potrebné pre naťahovanie tetivy luku. Muži Albionu, ktorý ešte mali prsty, ich na znak svojej bojaschopnosti hrdo vztýčili pred nepriateľmi. A tak vzniklo gesto vztýčeného prostredníka, ktorý Francúzom s posmechom a drzo otŕčali Angličania počas nasledujúcich vojenských stretov.
K pozdravom patria aj bozky. Rimania bozkávali ženy z príbuzenstva na ústa údajne len preto, aby sa presvedčili, že v ich dychu necítiť víno. Modifikáciu bozkov ako pozdravu priniesli Francúzi, ktorí od 16. storočia zaviedli novú módu – pobozkanie ruky. Takýto bozk bol doslova rituálom a prejavovali ho muži ženám vo vyššej spoločnosti. Žiaľ, postupný vývoj a uvoľňovanie mravov sa podpísali pod bezmála vyhynutie tohto krásneho džentlmenského zvyku. Ak si len trocha rozoberieme evolúciu pozdravu bozkom, tak zistíme, že sa ľudstvo vlastne vracia späť do jaskyne…
Ešte v 19. storočí sa páni pri stretnutí s inou známou dámou sňali cylinder z hlavy, predklonili sa a rukou podvihli dlaň dobre odetej dámy, či slečny, k svojím ústam, aby symbolicky naznačili bozk na vrchnú stranu jej pravej ruky. Len o pár rokov neskôr, začiatkom 20. storočia, sme ešte mohli počuť tento pozdrav v podobe „ruku bozkávam, milostivá pani“, ktorý vyslovil solídne odetý pán s podvihnutým klobúkom v ruke a miernym úklonom smerom k dáme. Samotné pobozkanie ruky však už v skutočnosti nenaznačil. V období nedávno minulom (druhej polovici 20. storočia) sme sa mnohí ako deti zdravili s dospelými už len slovom „bozkávam“. Nenosili sa už ani klobúky a slušivé obleky, a kostýmy pri prechádzke po ulici nahradili svetre a „tesiláky“. Aj tento zjednodušený „džentlmenský“ pozdrav sa však postupne vytráca a to je škoda. No neboli to krásne časy, keď sa muž pri stretnutí ženy na ulici na chvíľu zastavil a slušným gestom ju pozdravil a vyjadril jej úctu? Žiaľ, dnešná uponáhľaná moderná doba, nútiaca nás všetko robiť v skratke a bez konvencií, „easy“ a „cool“ z nás vyrába robotických buranov neschopných šírenia ľudského tepla a spolupatričnosti, šarmu a noblesy a už vonkoncom nie bontónu, či etikety. Škoda, tie časy minulé mali svoje čaro!
Vývoj pozdravu zažila aj jeho verbálna stránka. Veď pozdrav to nie sú len gestá, ale aj milé slová v hovorenej alebo písanej podobe. Za pozdrav môžeme považovať aj písomný text a blahoželanie, ktoré posielame, či odovzdávame ako prejav spriaznenosti pri bežnej komunikácii i pri nejakej špeciálnej udalosti, napr. sviatku narodenín, či jubileu.
Za najrozšírenejšie verbálne pozdravy môžeme považovať priania – „dobré ráno“, „dobrý deň“, „dobrý večer“ či „dobrú noc“, ale i napríklad „dovidenia“. Medzi rodinou, priateľmi a známymi je bežný pozdrav „ahoj“ , ktorý do našich končín, konkrétne do Československa prenikol v prvej polovici 20. storočia ako vodácky pozdrav podľa anglického námorníckeho pokriku „ahoy“. Z cudziny sme si osvojili aj už zaužívané „čau“. Tento pozdrav sa u nás udomácnil v povojnovom období z talianskeho „ciao“, ktoré sa ozývalo zo socialistických kín pri premietaní obľúbeného filmového trháku „Grande strada azzurra“. Za čisto slovenskú formu pozdravu môžeme považovať jednoduché no stále používané „zdravím (Ťa/Vás)“, „zdravíčko“. Z češtiny sme prevzali „nazdar“, ktorý vznikol pôvodne ako skratka použitá z prvých dvoch slov napísaných na pokladničkách, do ktorých ľudia prispievali na stavbu Národného divadla v Prahe. Celý nápis znel: “Na zdar důstojného Národního divadla”. Z nemčiny, resp. z latinčiny je prevzatý aj pozdrav „servus“, ktorý znamená v preklade „služobník, otrok“, a zdravili s ním najmä obchodníci svojim zákazníkom. V minulosti bol používaný aj jeho poslovenčený odvodený výraz „služobník“ či „služobníček“.
Vráťme sa však k filozofii pozdravu ako takého. Prečo sa vlastne zdravíme? Z povinnosti? Lebo etiketa? Nie! Preto, lebo človek je „tvor“ spoločenský. Ľudí má (väčšinou) rád a ich spoločnosť prirodzene vyhľadáva. Pozdrav je preto akýmsi štandardom sociálneho vnímania iného človeka, či viac ľudí. Je to súčasť medziľudskej komunikácie. Dávame ním najavo, že osobu, ktorú práve stretáme, registrujeme, že jej prítomnosť vnímame a tešíme sa z nej. Aj preto by sme pri pozdrave, nech je ním seriózne „dobrý deň“, či neformálne „ahoj, čau, nazdar“, nemali zabudnúť na úsmev a očný kontakt. S dobrou náladou a empatiou tomu druhému urobíme deň krajším. A taký by sme ho isto chceli mať aj my.
Tak ahojte?
