Aj neverbálna komunikácia (reč tela) Vás môže dostať na úroveň schopného komunikátora. Mnohí ľudia si ani neuvedomujú, že patrí k nášmu celkovému imidžu rovnako ako dokonalý oblek a upravený strih vlasov. Menej zdatní komunikátori rečou tela mnohokrát prezrádzajú aj to, čo chceli pred partnermi nechať zahalené. Práve preto je tak dôležité, aby si obe „reči“ (verbálna aj neverbálna) vzájomne neodporovali, ale naopak, aby sa dopĺňali a tým prispeli k čo najlepšiemu pochopeniu toho, čo sme chceli povedať. Aj z tohto pohľadu môžeme pokojne konštatovať, že neverbálna komunikácia nie je len akou si doplnkovou súčasťou prejavu, ale významným faktorom ovplyvňujúcim úspech komunikácie.
O tom, že reč tela môže byť pokojne samostatnou vednou disciplínou už dnes odborníci na komunikáciu nepochybujú. Veď si len zoberme jej jednotlivé súčasti: haptika (komunikácia pomocou dotykov), proxemika (skúma vzťahy ľudí podľa vzdialenosti v akej medzi sebou komunikujú), mimika (komunikácia výrazmi tváre), vizika (pohľad, očný kontakt), gestika (komunikácia prostredníctvom gestikulácie/pohybov rúk), kinezika (skúma komunikáciu pomocou pohybov).
Podanie ruky, azda najčastejší a najrozšírenejší spôsob komunikácie pomocou haptiky, má svoje zaužívané pravidlá a zvyklosti. Preto, ak niekto tieto „pravidlá“ poruší (napr. že Vám ruku odmietne podať, že Vám ju podá spotenú, že Vám „drví“ dlaň, že sa Vám pri podaní ruky nepozrie do očí, alebo že Vás drží aj 10 sekúnd a stále Vás nechce pustiť), môže Vás takýmto správaním doslova vykoľajiť a tým naštrbí svoju reputáciu už pri samom začiatku spoločenského kontaktu.
Isto Vám rovnako nie je príjemné, ak v priamej komunikácii Váš partner „klopí zrak“ a vyhýba sa očnému kontaktu. Automaticky to vo Vás musí vyvolať pochybnosti a pocit nedôvery.
Ak napríklad niekto poruší proxemické pravidlá a skráti komunikačnú vzdialenosť zo štandardných 0,75 metra na 40 centimetrov, pričom to nie je Vaša mama, či partnerka, opäť úplne normálnou reakciou je, že urobíte podvedome dva kroky vzad, aby ste sa vrátili do pôvodnej pohodlnej vzdialenosti osobnej zóny.
Mnohí ľudia si pri rozhovore pomáhajú výraznou gestikuláciou, čo by hneď tak prekážať nemalo. Lenže títo ľudia sa neuspokoja iba s vlastnou gestikou, ako súčasťou neverbálnej komunikácie, no často inklinujú aj k výraznej haptike, teda k dotykom a to tak, že si Vás jednou rukou pridržiavajú, priťahujú za lakeť, či rameno a tým si udržiavajú Vašu „prirodzenú“ pozornosť. Kým oni majú z Vás pocit verného poslucháča, Vy sa na budúce radšej takémuto rečníkovi vyhnete.
A práve tu by sa niekomu zišla náuka o neverbálnej komunikácii. Takíto násilní komunikátori, ktorí skôr odpudzujú, ako priťahujú pozornosť by pri pozorovaní Vašej reči tela pochopili, že Vás nudia, unavujú a do budúcna si len prehlbujú „priekopu“ medzi sebou a Vami. A pritom by stačilo, ak by si Vás prečítali: „Uhýba mi zrakom, telo má otočené do strany, ruky má zovreté a prekrížené na hrudníku, stále odo mňa cúva a nejako sa nesnaží zapájať do diskusie!“
