Azda každý už aspoň raz na vlastnej koži zažil „nóbl“ obed alebo večeru so stolovaním podľa prísnych kritérií etikety. Či už sú to svadby, plesy, rôzne firemné, inštitučné a štátne bankety, alebo aj pracovné stretnutia v tých vychytenejších reštauráciách. Kým dnes už dôkladne poznám základy etikety pri slávnostnom stole, začiatky tejto zoznamky s „pani Etiketou“ boli ťažké, ba až tragikomické.
Ešte ako „adolescent“ v pozícii hovorcu prezidenta som na jednej zo zahraničných pracovných ciest hrdo zasadol za okrúhly slávnostný stôl pri príležitosti oficiálnej návštevy. Zlatom a kryštálom vyblýskaná sála s barokovými štukami a freskami na stropoch pôsobila pompézne. Sviečky na starobylých strieborných svietnikoch iba zvýrazňovali honosnosť sídla niekdajšej aristokratickej rezidencie, slúžiacej ako štátne reprezentačné zariadenie. Aj tým, že som bol odetý podľa dress code „White tie“ (teda vo fraku – pozn. autora) som ešte viac prežíval tento slávnostný a pre mňa ešte nepoznaný protokolárny akt. Dôkladne som sa oboznámil s programom štátneho banketu. Najskôr neformálna čaša sektu a zhromaždenie vo foyer paláca. Potom oficiálne predstavovanie členov delegácií s podaním rúk s prezidentmi a ich prvými dámami a šup nonšalantne za svoj stôl s číslom 17. Tak ako mi to prikazovala kartička, ktorú som dostal do vrecka od protokolistky. Samozrejme spolu s tou, na ktorej som mal v jazyku prijímajúcej krajiny napísané meno a svoju funkciu v slovenskej delegácii. Túto kartičku mi zobrali hneď pri dverách a ešte pred podaním rúk ma podľa nej osobne predstavili portugalskému prezidentovi Jorge Sampaiovi.
K stolu číslo sedemnásť som to mal cez celú sálu, tak som si dával pozor, aby som sa nedajbože nepotkol a nebol na smiech tamojšej smotánke z radov pozvaných členov vlády, parlamentu, umelcov, vedcov a samozrejme miestnej aristokracie, ktorá na takýchto štátnych banketoch má svoje trvalé miesto. Pri stole už stáli neformálne debatovali tri staršie dámy v rokoch v slávnostných róbach akoby vystrihnutých z filmov o princeznách z kráľovských dvorov. Miestne aristokratky. No dobre, ale o čom s nimi budem hovoriť. Ešte šťastie, že tam sedeli aj dvaja páni z prezidentskej kancelárie. Jeden z nich môj portugalský tlačový kolega. S nimi už som mal aspoň spoločné témy. Veď práca pre prezidenta v Portugalsku asi nie je iná ako u nás. Za náš stôl si napokon zasadli aj ďalší dvaja páni z našej delegácie. Podnikateľ a diplomat. Odľahlo mi. Už som nebol na tú maškarádu sám…
Po príchode prezidentských párov sme si za zvukov fanfár sadli k stolom (presne tam, kde sme mali menovky, presnejšie stolovky s menom). „Porta-voz do Presidente da República Eslovaca“ – to bola moja stolovka. Po slávnostných prípitkoch prezidentov a štátnych hymnách prišla chvíľa, na ktorú som sa, priznám, hladný najviac tešil. Začali roznášať jedlo. Presnejšie predjedlo. Na okázalých strieborných misách tipujem už možno aj storočných roznášali plátky studeného teľacieho s vynikajúcou brusnicovo-vínovou omáčkou. K tomu balsamico a samozrejme čerstvá rukola. Paráda. Počkal som, kým sa prvá z aristokratických dám, zrejme rovnako vyhladovaná ako ja po celodennom kolotoči oficialít, rokovaní a kladení vencov, pustí do krájania teľacieho. Aha a už aj sa to deje. Super! Zobral som si chlebík z malého tanierika povedľa mňa a ako mi to kázala etiketa, kúsok po kúsku som si z neho odtrhával a decentne vkladal so úst. A keď už som si spokojný začal upíjať zo suchého portského, potom to prišlo. Dáma po mojej pravici, ktorá už vo svojom živote, čo to už navečerala, na mňa pozrela pohľadom šľachteného buldoga a ukázala na tanierik s pečivom po mojej ľavici. Dodala niečo v zmysle, že „mali ste začať zľava, práve mi odjedáte z pečiva“. Myslím, že v tej chvíli som stratil orientáciu v čase aj priestore a moja červená tvár by pokojne mohla slúžiť ako stopka na frekventovanej križovatke. Zamrznutý, zahanbený, skoro skamenený som sa zmohol iba na to, že som svoj „pravý“ tanier s pečivom po mojej ľavici vymenil za ten rozjedený po ľavici mojej spolusediacej. Celý zvyšok večere som už len kopíroval „ťahy“ svojich spoluvečeriacich, aby som už na seba žiadnym ďalším faux pas neupozorňoval.
Odvtedy mi je nadovšetko jasné sťaby ďalšie z božích prikázaní – „Nezješ chlieb blížneho svojho!“ Aby ste sa vyhli podobnému prešľapu, pamätajte, že pri slávnostných stoloch je to „vaše“ pečivo vždy na tanieriku vľavo! V prípade ak sa na stole nachádza iba košík s pečivom a chlebom pre všetkých, najskôr ponúknite svojich spolusediacich po stranách a ako džentlmen si zoberte až po nich. Pri raňajkách si môžete z pečiva, či chleba pokojne odhryznúť, no pri obede a večeri si z pečiva iba odlamujte malé kúsky. Zvyčajne na takýchto stoloch býva aj maslo (prípadne olivový olej), ktoré si natierajte na odlomené kúsky priloženým malým nožíkom pri pečive. Tento pečivový nožík po použití nikdy nepokladajte na obrus, ale na malý tanierik, odkiaľ brali pečivo.
